|
Expozícia sa nachádza na prvom poschodí vstupnej veže hradu, kam sa vchádza točitým schodiskom. To bolo postavené začiatkom 20. storočia.
Hrad najdlhšie vlastnili Thökölyovci a za ich čias sa stal centrom kultúrneho života spišskej šľachty. Rodina sa zaslúžila o jeho najväčšiu prestavbu, vďaka ktorej sa stal prepychovým sídlom. Posledný a najznámejší člen rodiny Imrich (1657 – 1705) bol veliteľom povstania uhorskej šľachty namiereného proti cisárovi. Jeho spojenci, Osmani – Turci, ho v roku 1682 vyhlásili za nelegálneho kráľa Horného Uhorska. Po potlačení povstania Imrich utiekol do Turecka, kde aj zomrel. Po 201 rokoch boli jeho telesné pozostatky prevezené do Kežmarku a uložené v novom evanjelickom kostole. To dokumentujú tablá fotografií z októbra 1906 i rôzne spomienkové predmety.
 |
 |
V expozícii nechýbajú portréty Imricha a jeho manželky Ilony Zrínyi, tiež erby Štefana II. Thököly a Márie Gyulaffy.
Prechod z prvej do druhej miestnosti vypĺňa originálny gotický portál, ktorý sa pôvodne v hrade nenachádzal.
 |
 |
V druhej miestnosti vidieť zvyšky malieb a mravoučných textov z roku 1639. Kedysi tu bola jedáleň. Nad portálom sa na ľavej strane nachádzajú nástenné maľby zobrazujúce hudobníkov – bubeníka, gajdoša, hráča na mandolínu. Ide o postavy z tzv. Tanca Smrti. Vpravo je scéna kúpajúcej sa bohyne Diany, ktorá premieňa Actaeona, dívajúceho sa na jej nahotu, na jeleňa. Význam zobrazených výjavov vysvetľujú nápisy, upozorňujúce na pominuteľnosť bytia a na samotnú smrť. Pre blázna, rovnako ako pre Smrť, sú si všetci rovní. Posmievajú sa ľudskej márnivosti, krása je pominuteľná. Človek sa má sústrediť na duchovný život.
 |
 |
Zariadenie miestnosti nie je pôvodné, ale dokumentuje obdobie Thökölyovcov. Na obrazoch je zachytený pravdepodobne Imrich s otcom Štefanom II. či nevlastný syn František Rákóczi II., veliteľ posledného neúspešného povstania uhorskej šľachty.
